Třetí část cestopisu o Íránu

Po dlouhé době Vám přináším třetí díl cestopisu o Íránu. Ta moje kamarádka se nějak rozepsala a poslala mi hned dva díly. Zde je tedy pokračování:

Sviatok utrpenia.

Ramadán. Mesiac odriekania. Od jedného známeho som dostala vysvetlenie, že je to preto, aby si i bohatí uvedomili, ako žijú chudobní. Niektorí ho dodržiavajú z úprimných náboženských pohnútok, niektorí iba z donútenia okolnosťami. Niektorí si to len vyskúšajú na pár dní a potom to vzdajú, pretože im je zle. Asi je na mieste vysvetliť dôvod. Podľa islamu by počas Ramadánu, od východu slnka po jeho západ človeku nemalo vojsť cez ústa nič, teda by nemal jesť, piť, fajčiť a zdržať sa i sexuálneho styku. Nemusí pôst dodržiavať, ak má zdravotné problémy, v Iráne je ale nutné ho dodržiavať hlavne na verejnosti a v práci. Akási kolektívna zbožnosť... Reštaurácie sú zavreté do šiestej večer a preto kto nemôže ostať doma, musí buď hladovať, alebo musí jesť a piť tak, aby ho pri tom nikto nevidel, napríklad sa zavrieť na záchod alebo do kancelárie. Ak niekoho polícia uvidí na ulici jesť, piť, alebo fajčiť môže ho potrestať za urážku náboženstva bičovaním alebo väzením.

Ľudia teda často vstávajú skoro ráno, ale VEĽMI skoro ráno, teda o tretej alebo štvrtej a výdatne sa najedia a napijú, skôr než odídu do práce, alebo si zase ľahnú spať. Potom čakajú až do večera, kým zase môžu jesť. Dá sa to využiť ako príjemné stretnutie s priateľmi pri spoločnej večeri, kedy sa všetci vyhladovaní pustia do jedla. Občas si dajú ešte aj druhú večeru v noci o jednej. Alebo nejdú vôbec spať a najedia sa o piatej ráno a potom idú spať s plným žalúdkom. Asi nemusím zvlášť vysvetľovať, aké to má "blahodárne" účinky na metabolizmus a zdravie všeobecne. Popoludní, keď sa Dariushovi priatelia zase zišli u nás, nepočúvali sme nič iné len: „Je mi zle!“, „Bolí ma hlava“, „Bolí ma žalúdok“. Keď nemuseli do práce, ostali doma aby mohli normálne jesť a piť. Ja som sa snažila pár dní vydržať zo solidarity...nerada jem sama. Ale najťažšie pre moje telo nebolo nejesť ale vydržať nepiť vodu, pričom po celom Teheráne sú fontánky s veľmi kvalitnou pitnou vodou. Výsledkom boli ukrutné bolesti hlavy, žalúdka, závraty a príznaky dehydratácie.

Tuším bol štvrtok večer. Keďže v piatok je v Iráne sviatok a nemusí sa vstávať, prišli pre nás dvaja Dariushovi kamaráti. Vybrali sme sa do zábavného parku. Áno, aj v Iráne existujú zábavné parky, ale aj tie sú tu tak trochu... iné. Tento sa nachádzal v Parku Basídž, nazvanom pravdepodobne po militantnej islamistickej mládežníckej organizácii. Park bol takmer prázdny. Zase asi tým, že bol Ramadán. Medzi kolotočmi, strelnicami a stánkami s občerstvením sa potulovalo niekoľko rodiniek a hlúčikov mládeže. Po niekoľkých minútach váhania sme sa rozhodli nasadnúť na húsenkovú dráhu. Dariush sa zdráhal.

- Choďte bezo mňa. Ja tu na vás počkám. Mám slabé srdce... vieš, že pred nejakým časom tu niekto zomrel?

- Zomrel? Ako sa to stalo?, - zaujímalo ma.

- Myslím, že dostal infarkt... alebo vypadol?

- Nie. Skočil. - opravil ho kamarát.

- Aha...

To sa mi zase nasadalo príjemne...

Nakoniec sme Dariusha prehovorili. Nasadli sme všetci štyria do jedného vagónika. V kútiku duše som dúfala, že bezpečnostné predpisy pre tieto zariadenia platia aj v Iráne. Vagón sa rozbehol a vystúpal až na samotný vrchol konštrukcie a potom sa s nami nekontrolovane spustil do dvadsaťmetrovej hĺbky za ohlušujúceho revu mojich troch spolujazdcov. Kričali ako malé deti. Mne to zas nepripadalo až také strašidelné. Potom sme ešte nasadli na kolotoč, ktorý nás prevrátil úplne dole hlavou... vypadli nám z vreciek všetky mince a mobily a peňaženky sme si pevne držali. Šatku som si predvídavo zaviazala na uzol ešte pred nástupom. Chlapci kričali a boli šťastní keď sme sa zase ocitli na zemi a mohli si zapáliť cigaretu. Aj tú som ja ako žena musela fajčiť tak nejak nenápadne. Ženy síce v Iráne nemajú fajčenie zakázané, ale je nepísaným pravidlom, že ženy na ulici nefajčia... vraj „je to škaredé“. Potom sme sa previezli na šlapadle v umelom jazierku. Okolo nás plávali husi, kačice a červené rybky. Najskôr sme boli sami ale postupne sa pridali ďalšie šlapadlá... pozitívnou zmenou bolo, že asi po hodine sa z amplióna prestala ozývať tá pochmúrna náboženská hudba a ozvali sa inštrumentálne verzie niektorých známych melódií z filmov, zo západných filmov, podotýkam, a bez spevu, a perzský pop. V tých dňoch sa v televízii, rozhlase, mešitách i na verejných miestach často púšťala náboženská hudba. Nazývam to hudbou, ale bola to skôr litánia a veľmi monotónne skandovanie, vzdychy a náreky. Spieva sa o osudoch šíítských imámov... bolo ich 12 a všetkých zavraždili, okrem toho posledného, ten proste zmizol... a niektorí veria, že sa schováva niekde v studni a že sa v budúcnosti zase objaví. Tá hudba vzbudzuje veľmi zvláštne pocity... verím, že niektorí sa z nej môžu dostať až do akéhosi tranzu.

Potom sme sa vybrali do úplného centra mesta. Námestie Bahárestán. Nachádzajú sa tam hlavne vládne budovy, takmer všetky v areáli za vysokým plotom. Zaparkovali sme auto v bočnej uličke pred budovou, ktorá vyzerala ako kasáreň. Na fasáde viselo pár čiernych transparentov s bielym, červeným alebo zeleným ozdobným písmom. Sú to spomienky a modlitby za mŕtvych. Sú dosť časté po celej krajine. Pôsobia sviatočným a pochmúrnym dojmom. Sú viac menej všade. Po istom časi si na ne človek zvykne a už ich až tak nevníma. Aj takmer všetky ulice a uličky sú pomenované po desaťtisícoch „mučeníkov“, ulica mučeníka Beheštího, ulička mučedníka Rezáího, a tak ďalej.. a naraz sa človeku zdá, že celý Irán je jeden veľký cintorín.

Zaparkovali sme a ďalej sme sa vybrali pešky. Najprv sme prešli okolo mešity, ktorá patrí do vládneho areálu. Chcela som si ju vyfotografovať, ale prítomní vojaci nás hneď napomenuli. Tak sme s dlhým nosom odklusali smerom k starému parlamentu. Videla som ho teda aspoň spoza plota. Klasická budova, ktorá je zaujímavá použitím niektorých starobylých perzských dekoratívnych prvkov na fasáde, hlavne hlavice stĺpov v podobe býkov a bájnych vtákov. Zaujímavý bol i nový parlament - Madžles. Zvonku vyzerá ako vysoká špicatá trojhranná pyramída.

- Vidíš aký má zvláštny tvar?, - vysvetľuje Dariush. - To je preto, aby ho nebolo dobre vidieť z lietadla. Priamo z parlamentu vedie chodba do stanice metra, ktorá je pod ním, takže keby sa čokoľvek dialo, môžu hneď utiecť.

Neskôr som sa dívala na satelitné mapy Teheránu na googli. Skutočne budova z výšky vyzerá zvláštne, ale je natoľko charakteristická, že sa medzi ostatnými budovami pozná na prvý pohľad, takže maskovanie určite nebolo prvotným úmyslom. Má táto konštrukcia lepšie odolávať bombardovaniu? Nechcelo sa mi riešiť práve túto otázku. Môj pohľad upútalo niečo iné. Prešli sme na samotné námestie Bahárestán. Uprostred je veľký bazén alebo fontána so sochou jedného štátnika zo starších dôb (Modarres) a za ňou bol postavený ohromný tmavozelený vojenský stan, alebo skôr celý stanový labyrint. Vošli sme dnu. Chodby boli koncipované ako výstava, alebo múzeum vojny Iránu s Irakom. Boli tam vystavené veľké fotografie z bojov a exponáty ako plynové masky, zbrane, miny, časti výstroja a podobne. Z ampliónov zneli modlidby za mŕtvych, rôzne príhovory a dramatická hudba. Bol práve deň spomienky na padlých. Tá vojna bola jeden veľký masaker. Irak použil proti Iránu plyn a chemické zbrane, ktoré mal – ako inak – od USA. A mínové polia sa čistili dobrovoľníkmi. Verbovali deti už od 10 či 12 rokov. Malí iránski chlapci asi v tom veku sa prepletali medzi stanmi a zvedavo si obzerali figuríny vojakov v zbroji v rôznych pózach. Len tak mimochodom sa mi vybavila jedna z posledných fotografií Hitlera, tá na ktorej zveruje obranu Berlína a Ríše deťom z Hitlerjugendu.

Za stanmi ma čakalo prekvapenie. Uprostred námestia bola zaparkovaná vojenská technika, tank, akýsi obrnený transportér a veľké nákladné autá, ktoré mali na korbe raketomety. Rakety boli na svojom mieste na autách. Jedna obzvlášť veľká raketa sa vypínala priamo do neba. Bola vysoká asi 5 metrov, možno aj viac. Nebol to príjemný pohľad. Pohľad na tanky parkujáce v centre meste je pre mňa vždy veľmi zvláštny.

Ešte sme sa prešli po námestí a pomaly sme sa vrátili domov. Chlapci mi kúpili pár suvenírov: železnú vojenskú placku s motlitbou a prívesok z farebného polodrahokamu s citátmi z Koránu.

Šli sme sa najesť.

Keď sme skončili, boli už dve hodiny ráno. Ulice boli takmer pusté a my sme prechádzali celým mestom smerom na juh, až sme sa dostali na diaľnicu do mesta Qom. To je niečo ako šíitský Vatikán, sú tam náboženské semináre. Tu prebieha výchova nových duchovných a tu sa odohrávajú aj náboženské diskusie medzi jednotlivými myšlienkovými smermi v šíitskom výklade islamu. Šíitský islam nie je ani zďaleka tak monolitický, ako sa zdá, a duchovní, ktorí sú vo vláde, nepredstavujú jediný možný výklad. Práve medzi obyčajnými Iráncami majú väčšiu popularitu duchovní, ktorí nie sú vo vláde. Niektorí sa snažia myslieť pokrokovo a dostávajú sa do opozície s oficiálnymi myšlienkovými trendmi.

Ale o tom som nechcela hovoriť.

Pozorujem dvojjazyčné diaľničné smerové tabule, perzsko-anglické: Qom - Beheshte Zahra - Holy Shrine - Imam Khomeini Airport. Pochopila som, kam ideme.

Behešte Zahrá. Cintorín. Znamená to Zahrin raj. Zahra bola matka, manželka alebo dcéra niektorého z 12 imámov, už si to presne nepamätám.

- Kde je? Ešte sme ďaleko?

Sedeli sme v aute a pomaly prechádzali okolo zaparkovaných áut a skupiniek ľudí, ktorí z nich vystúpili. Snažili sme sa nájsť nejaké miesto na parkovanie. Až potom som si uvedomila, že sme na mieste. Všade okolo diaľnice boli hroby a hrobky. Bola síce tma ale niektoré sa dali rozoznať. Na okraji cesty parkovali stovky áut a skupinky ľudí sa presúvali smerom k jednému bodu, odkiaľ sa ozýval spev a modlitby. Na niektorých miestach rozdávali zdarma čaj a sladké pečivo.

Hroby padlých majú viac foriem. Na veľkom priestranstve, kde sa zhromažďovali ľudia, boli hroby neznámych vojakov. Boli všetky rovnaké, jednoduché dosky zasadené do betónu pod pravidelnými radami vysokých tmavozelených cyprusov. Na každej horela sviečka. Ľudia si priniesli koberce a sadli si priamo medzi hroby alebo priamo na ne. Niektorí mali so sebou aj samovar a jedlo. Tieto "pikniky" na cintorínoch sú symbolickou hostinou živých s mŕtvymi. Ale prišli sa sem hlavne modliť. Sedeli, zakrývali si hlavu Koránom a odriekali modlitby. Medzi ženami prevládali tie oblečené v čadoroch. Z amplióna sa ozýval ten charakteristický náboženský spev. Niekomu by mohol pripomenúť pašijové hry. Jeden mužský hlas spieval alebo odriekaval plačlivým hlasom príbehy zo života Alího a ostatných šíitských Imámov mučeníkov. V istej časti sa modlitba zmenila v istý druh monotónneho rytmického skandovania. Vyvolávalo to skutočne zvláštnu hypnotickú atmosféru.

Po konci modlitieb sme sa šli prejsť k jednému zvláštnemu hrobu. Bol to hrob mladého chlapca, ktorý padol vo vojne. Vraj z hrobu vyviera prameň voňavej ružovej vody. Okolo hrobu bol hlúčik zvedavcov. Skutočne tam niečo jemne voňalo... ale ja na zázraky neverím.

- Toto je snáď jediný cintorín na svete, uprostred ktorého prechádza diaľnica, – komentuje Dariush, – Je obrovský. Sú tu pochované všetky obete vojny s Irakom z Teheránu. Takéto cintoríny sú v každome meste. Mladí si veľmi ctia pamiatku padlých. Táto generácia, za všetko, čo má, môže ďakovať iba týmto tu.

Trochu som sa pousmiala. Aký veľký mi pripadá rozdiel medzi tými ktorí šli dobrovoľne na istú smrť a dnešnou mládežou, ktorá sa bojí aj na húsenkovej dráhe... Od konca vojny neprešlo ešte ani dvadsať rokov... šla by dnešná mládež do vojny rovnako odhodlane ...?