První díl vyprávění "Aký je mesiac v Iráne"

Představení filmu Persepolis bylo prý vyprodáno, ale byla to předpremiéra, takže se bude uvádět normálně v kinech (premiéra 29.11.2007). Moc mě to těší. Alespoň dalších pár desítek lidí bude vědět něco víc o Íránu než jenom že leží někde v Asii, jeho jméno se hodně plete s Irákem a hlavní město je snad Teherán. Animovaný film je i přístupný žánr pro širší publikum než učené politické memoáry a do jeden a půl hodiny se dají vtěsnat ta nejdůležitější fakta. Já se na něj nevydržím dívat bez krabičky cigaret a prášků na nervy. Znám desítky lidí s podobným osudem jako Marjan, i těch, kteří skončili mnohem hůř. Lidé bez identity, bez rodiny, bez skutečného domova, kteří se do Íránu už nikdy nemůžou vrátit dokud je tam ten režim, a v jejich nové vlasti se na ně pořád dívají s nedůvěrou a pohrdáním jako na teroristy nebo zaostalé divochy a zavírají je do lágrů.

Chci Vám všem říci jenom jednu věc: Nikdy nezapomeňte být šťastni a vděčni Bohu nebo osudu za to, že zde se revoluce ´89 povedla a žijete ve svobodné zemi, jejíž vláda se Vás nesnaží umlčet nebo zabít, a s Vaším pasem můžete cestovat nebo zůstat žít téměř kdekoliv a nebudou Vás považovat za teroristy a nebezpečné fanatiky.

Važte si toho. Miliony jiných lidí to štěstí nemají.

----
Nyní připojuji první díl slíbeného povídání o pobytu v Íránu z pera mé kamarádky. Doufám, že Vám nebude vadit, že je ve slovenštině. Překlad do češtiny by mu asi ubral z půvabu a originality.

Welcome to Iran.

Som takmer pred všetkými cestami nervózna... ale cesta do Iránu je predsa len trochu iná. Do Iránu sa nechodí vyvaľovať sa k moru, ani za zábavou v nočných kluboch, ani na nákupy, aj keď tam majú skutočne nádherné a lacné veci, je to predsa len trochu ďaleko. Ak niekto nie je archeológ, nadšenec pre perzskú poéziu, alebo zástupca niektorej z ropných spoločností, v podstate neexistuje žiadny objektívne "turistický" dôvod, prečo by sa tam ľudia mali húfne hrnúť. Na víza sa čaká niekedy celé týždne, a každý sa musí prispôsobiť pravidlám, ktoré v niektorých ročných obdobiach môžu slabšie povahy privádzať do šialenstva. Ale hlavne je táto krajina skrytá za nepriestupnou bariérou predsudkov prameniacich z neznalosti skutočných pomerov, a práve predsudky ľudí ľakajú a odrádzajú od cesty do týchto končín. Preto tu nie sú dezorientované húfy chodiacich fotoaparátov a atmosféra miesta je skutočnejšia, keď sa nie veľmi cudzo vyzerajúci cudzinec (čo je môj prípad) zamieša do davu Iráncov a započúva sa do tlkotu ich srdca. Práve preto je to úchvatná a krásna krajina, pretože tu človek, pokiaľ má oči a myseľ otvorené, začne premýšľať o veciach, o ktorých v Európe nie je nútený premýšľať.
Dôvodov mojej návštevy bolo viacej a dohromady som v Iráne strávila približne mesiac a pol... a som za tieto okolnosti vďačná, pretože to určite nebol stratený čas.


Priamy let Viedeň - Teherán rakúskych aerolínií bol príjemný a pohodlný. A drahý. 20 000 slovenských korún sa z vrecka predsa len nepúšťa ľahko. Nervozita ma chytila už pred nástupom do tohoto okrídleného valca, snažila som sa ju rozohnať pozorovaním okolia. Na kovových stoličkách letiskovej haly sedeli po väčšine Iránci a Iránky. Naproti mne dve sestry a ich mamka si pozerali fotografie na digitálnom fotoaparáte. Vyzerali akoby práve vyskočili z francúzskeho módneho časopisu. Veľmi elegantné a upravené. Mnohé Iránky sú skutočne krásne, aj keď občas je ťažké rozoznať či sa práve nepozeráme na majstrovské dielo niektorého z teheránskych plastických chirurgov. V Iráne je bežné na ulici zahliadnuť dievča ale aj chlapca so zalepeným nosom.
Naľavo odo mňa sedel pár, mohli mať okolo 30 rokov, možno trochu viac. Veľmi nežne sa objímali a držali za ruku. Muži v oblekoch s kufríkmi a elegantné ženy si krátia chvíľu vypisovaním esemesiek. Niektorí sú zabratí do rozhovorov a šušťania časopisov. Konečne počujem perzštinu. Už mi chýbala.
Jedna skutočnosť ale nemôže uniknúť ani najľahostajnejšiemu pozorovateľovi: žiadne šatky a čádory už vôbec nie. Z desiatich možno jedna alebo dve Iránky mali šatku, aj to obvykle ženy vyššieho veku. šatky tých ostatných si užívali posledné chvíle odpočinku pred službou v kabelkách alebo odpočívali na pleciach ich nositeliek a tvárili sa, že sú šál.
Konečne začali púšťať do lietadla. Usadili sme sa. Vedľa mňa sedeli dvaja iránci vo veku okolo 30 a 45 rokov. Keď zistili, že nie som Iránka ale hovorím perzsky, s veľkou radosťou sa pustili do rozhovoru a hneď sa začali na všetko vypytovať. Sú z Isfahánu a majú firmu, ktorá sa zaoberá obchodom s oceľou. Práve sa vracali z okružnej cesty po niektorých európskych mestách. Ten starší z nich mi hrdo ukazoval fotografie z parížskeho Louvru, kde skončila veľká časť originálov archeologických pamiatok z Persepole a Pasargád. Medzitým si pospevoval s Enriqe Iglesiasom a Bee Gees, ktorí mu hrali na plné pecky do erárnych slúchadiel rakúskych aerolínií.
- Predtým Irán bol veselou krajinou. Vidíš, títo králi už pred dvetisíc rokmi, vedeli ako osláviť život a baviť sa. Už z tejto doby pochádzajú naše novoročné sviatky.
- Viem, Norooz.
- Áno, presne, Norooz. Potom prišiel Islam a my môžeme už len plakať. Všetky islamské sviatky sú smutné, nemôžeme sa smiať, tancovať... musíme plakať. Preto ľudia nemajú radi túto vládu.... prikázali nám plakať... "When the rythm starts to play, dance with me, make me sway... like the crazy ocean rocks the shore, hold me close, sway me more!" ... - radšej pokračoval v pospevovaní slávneho hitu. Asi nechcel kaziť náladu.
Na videu nám pustili komédiu Prázdniny Mr.Beana. Našťastie to zachránilo situáciu, pomohlo mi uvoľniť sa a prežiť cestu príjemnejším spôsobom.
Film skončil a my pomaly klesáme. Bohužiaľ sedím pri uličke, takže z vysvieteného veľkomesta neuvidím nič. Pristávame. Tak som tu. Na iránskej pôde.
Než sa stretnem s prvým iránskym policajtom pri východe z lietadla, môj šál sa ocitol na mojej hlave. Najprv sa zatváril trochu prekvapene, chvíľu sa vzpieral, ale potom si na svoju novú úlohu zvykol.
Letisko Mehr Abad. Práve na tomto mieste sa človek nemôže ubrániť pocitu, že sa ocitol pár dní po islamskej revolúcii. Letisko dal postaviť šáh Mohammad Reza Pahlaví a práve z tohoto miesta i odletel do exilu z ktorého sa už nikdy nevrátil.
- Toto letisko postavil šáh. Táto vláda pre nás nič nepostavila, - konštatuje s istou horkosťou inak usmievavý spolucestujúci.
Ľudoprázdne a trochu ošumelé koridory letiska na mňa pôsobia stiesňujúco. Ktovie, možno je to len kvôli skorej rannej hodine príletu (3 hodiny ráno) alebo kvôli mihajúcim sa tmavozeleným uniformám, alebo snáď kvôli tým dvom párom očí, ktoré sa na mňa dívajú. Zo steny. Pekne z výšky, aby ma videli, kamkoľvek sa pohnem a čokoľvek urobím. Chomejní a Chameneí, našťastie uväznení v ráme, obvykle ten prvý 5 centimetrov vyššie než ten druhý. Sú všade. Na stenách v úradoch, na obrovských billboardoch a samozrejme aj z bankoviek sa mračí Chomejní.
Ten človek sa snáď nikdy v živote neusmial.
Nejak podvedome si naprávam šatku ktorá neustále padá dozadu.
Moji spolucestujúci mi ešte nechávajú telefónne čísla, keby som sa náhodou ocitla v Isfaháne. Pomáhajú mi dostať sa cez kontroly a nájsť svoj kufor. Iba jedno razítko do pasu od zdvorilej úradníčky v čádore. Vládne úradníčky musia nosiť čador alebo aspoň čiernu "kuklu", to je šatka vytvorená zo zošitej látky, ktorá drží na hlave lepšie. Colníci ma ani nenútili otvoriť kufor, čo je veľmi príjemné. Pred niekoľkými rokmi to bolo nemysliteľné. Dostávam sa cez magickú stenu. Cez sklo vľavo už na mňa zbesilo máva a kričí môj bláznivý hostiteľ, môj rovesník, hovorme mu napríklad Dariush. Rýchlo sa dostáva cez vchod až ku mne, zmocňuje sa kufra a už nás pohltila tma na parkovisku. Dariush ju využije, aby ma mohol srdečne objať a vystískať. Jeho správanie ma trochu vyvedie z miery, ale u neho je to normálne. Je to profesionálny provokatér. Vždy ho bavilo robiť zakázané veci.
Uberáme sa k autu. Zhlboka vdychujem teheránsky vzduch. V noci nie je taký znečistený. Je príjemne. Povieva čerstvý vánok. Nebo je jasné. Hviezdy nevidieť, len mesiac. Je spln. Pár taxíkov lenivo štartuje a opúšťa parkovisko.
Pri aute nás čakali jeho priatelia, ktorí nás odviezli.

Teherán.
Teherán v noci. Sú takmer 4 hodiny ráno a my sa vezieme po širokých bulvároch a uliciach, ktoré sú v túto hodinu prázdne. Auto má športovú úpravu a z výkonných reproduktorov hraje najnovšia iránska pop music, ktorá len ťažko prekričí hluk motora. Dariush sa ma vypytuje na podrobnosti cesty a strháva mi šatku.
- Ale neblázni, neboj sa, tu to nepotrebuješ.
Cítim sa voľnejšia ale predsa len nesvoja. Našťastie nikoho nestretávame.
Dostávame sa do novej, ešte rozostavanej štvrti. Doma samozrejme všetci spia. Naše "postele" sú rozložené v obývačke na koberci. Sú to pohodlné skladacie matrace a teplé deky.
Premáha ma únava a tak zvedavosť nechávam na ďalší deň.
Práve som sa ocitla v Iráne. Ešte si to neuvedomujem.