pondělí, března 24, 2008

Druhá část cestopisu o Íránu

Ako vyzerá mesiac v Iráne: 2. Môj dom môj hrad.

Ráno. Moje prvé ráno v Iráne.

Budí ma úžasná vôňa kávy a omelety s rajčatami a zvláštny špľachot vody. Dariush už vstal a deň sa začal. Pomaly otvorím oči, vyleziem z postele, teda vlastne matrace na zemi. Konečne vidím izbu. Nie je veľká, ani zariadenie nie je najluxusnejšie, ale celý byt vyzerá útulne. Bývajú tu dve sestry, Dariushova rodina. Naproti kuchyni je veľký sklenený stôl a 4 stoličky a v druhom kúte je gauč a kreslá. Dominantou izby je ale domáce kino s obrovským televízorom a DVD prehrávačom. Niet divu, je to jeden z mála zdrojov zábavy v tejto krajine.

Domy sú v Iráne dosť podobné. Majú väčšinou 1 až viac spální, kúpeľňu a jednu väčšiu spoločenskú miestnosť spojenú s kuchyňou, dalo by sa to nazvať obývacou miestnosťou, ktorá občas slúži na spanie, pre hostí alebo početnejšie rodiny. Jeden roh alebo polovica izby je vlastne kuchyňa, oddelená pultom a prahom. A odtiaľto práve doliehal ten nevysvetliteľný špľachot. Iránske kuchyne majú uprostred podlahy kanál a všetky skrinky, chladnička, práčka a ostatné spotrebiče sú na vyšších nôžkach, takže sa podlaha kuchyne dá pohodlne, rýchlo a dočista "vypláchnuť" niekoľkými hrncami vody. Veľmi praktické riešenie. A voda nenatečie na koberce v zbytku izby. V kúpeľni je často turecký záchod so sprchou (teda človek sa môže po svojej potrebe umyť) a niekedy aj ten európsky.

Celkovo sa čistota, upravenosť, elegancia a technické vybavenie domov v Iráne približuje, až vyrovnáva európskemu štandardu. Celková úroveň je určite lepšia než v Turecku, ktoré by niektorí politici radi videli v EU. Iba na ten záchod je trochu ťažké si zvyknúť...

Keď sme sa neskôr prechádzali vonku, Dariush mi vysvetľoval, ako to v Iráne, teha hlavne v Teheráne, chodí. Je dosť ťažké nájsť byty na podnájom, hlavne v niektorých štvrtiach. Počas Ahmadínežádovej administrácie sa situácia ešte zhoršila, ceny bytov i nájmy sa zdvojnásobili. Keď si niekto chce prenajať byt, musí najprv zložiť kauciu, ktorá sa mi zdala byť obrovská nielen na iránske pomery, ale i na naše. Pohybuje sa okolo 7 000 eur. Inak sa nájmy pohybujú okolo 400-600 eur a viac, pričom minimálna mzda je okolo 250-300 eur, ak sa dobre pamätám. V štvrti, kde sme prebývali, práve stavali nové domy. Mali oceľovú konštrukciu a zvonku boli veľmi vkusne zdobené farebným mramorom a kameňom. Povinné antiseismické prvky v konštrukcii zaviedli iba pred rokom (teda okolo 2006)! Keď si predstavím, aké strašné boli následky zemetrasenia v Báme v roku 2003 a že Irán je vo všeobecnosti dejiskom častých zemetrasení, dosť pochybujem o bezpečnosti tých dosť otáznych jadrových pracovísk a budúcich elektrární.

Aj byt, v ktorom bývame, bol postavený narýchlo, iba pred niekoľkými rokmi a už nefunguje klimatizácia, sú problémy aj s kanalizáciou.

Okná sú vo všeobecnosti zaujímavé. Sklo v okeniciach je nepriehľadné, je buď ozdobené reliéfnymi motívmi, alebo polepené fóliami... proti pohľadom zvedavcov, ale i náboženskej polície. Domov, jediné miesto, kde Iránec môže byť sám sebou, môže si obliecť tričko a kraťasy, alebo môže behať i v spodkoch, ak mu to členovia rodiny tolerujú. Jedine tu si Iránka môže vziať akékoľvek šaty, alebo sukňu a vystavovať na obdiv vlasy, nohy alebo ramená. Doma môže Iránec jesť aj počas Ramadánu, môže sa stretávať so svojou láskou (teda najlepšie, ak nikto nie je doma), môže piť alkohol, ktorý si zohnal z čierneho trhu, počúvať zakázanú hudbu a pozerať filmy, Domov je pre Iráncov niečo medzi bezpečným prístavom, kde sa skrývajú nelegálne veci a istým druhom väzenia.. uvedomila som si, že bez prikrývky hlavy teoreticky ani nemôžem vykuknúť z okna, alebo vyvesiť prádlo na balkóne a aj keby som chcela len vyniesť smeti, musím si vziať kabát a šatku alebo čador. Niekomu to môže pripadať ako maličkosť, ale keď takto máte žiť a rozmýšľať každý deň, už to maličkosť nie je.

Usadili sme sa teda k raňajkám a ako prílohu k omelete sme si zapli televízor. V tomto byte nemajú satelit (ktorý je síce zakázaný, ale majú ho takmer všetci, skrytý niekde na streche pod starým obrusom), takže sme začali prepínať 5 oficiálnych iránskych kanálov. Na každom z 5 kanálov rečnil iný mulláh, alebo áchund, ako im hovoria Peržania.

- Aha, to je asi tým, že je Ramadán, - skonštatovali sme jednohlasne.

Ramadán. Je to asi najhorší čas na výlet do Iránu. Ale my sme mali hlad a tak sme rýchlo vypli mulláhov, pustili sme si nejakú ľahkú americkú komédiu na DVD s perzskými titulkami a dali sme sa s chuťou do výbornej omelety.

(Ramadán, pokračovanie nabudúce.)

2 komentáře:

  1. Ah, to nevim, ona mi to zatim neposlala, asi nema cas psat :-) zeptam se a dam vedet.

    OdpovědětVymazat