Zdroj:
http://www.euronews.net/2011/08/04/ahmadinejad---the-full-exclusive-interview/(za překlad a trpělivost s pro mne nesnesitelným textem velice děkuji jedné milé čtenářce)
Iránsky prezident Mahmoud Ahmadinejad čelí politickej izolácii uprostred brutálneho boja o moc v Iráne, ktorý je mrzačený medzinárodnými sankciami, všeobecne obviňovaný z neúprosného porušovania ľudských práv a ohrozovaný nukleárnymi ambíciami vládnuceho režimu. V exkluzívnom rozhovore pre euronews hovoril prezident o širokej škále otázok vrátane súdneho pojednávania s bývalým Egyptským prezidentom Hosnim Mubarakom a medzinárodných vzťahov Iránu s Európu.
Jon Davies, euronews: Pán prezident, môžem začať s pôsobivými zábermi, ktoré sme dnes videli na Iránskej TV, v TV vysielaní po celom Blízkom východe a na celom svete? Videli sme bývalého Egyptského prezidenta Hosniho Mubaraka, ležiaceho na posteli v zamrežovanej cele, čeliaceho obvineniam z korupcie a masovej vraždy. Aké boli vaše myšlienky, keď ste sledovali tieto zábery?
Mahmoud Ahmadinejad: Musím vyjadriť smútok nad tým, že podaktorí vedúci predstavitelia majú natoľko poškvrnený vzťah so svojimi ľuďmi, že sa dostali až sem. Mali by sme vyjadriť žiaľ nad manažmentom niektorých národov, ktoré musia súdiť svojich vodcov, aby dosiahli určitú úroveň slobody. Dúfam, že celosvetový riadiaci aparát bude do istej miery korigovaný, tak aby svetoví lídri pochádzali z ľudu, pracovali pre ľudí a spolu s ľuďmi. Dúfajme, že konflikty a boje medzi ľuďmi ustanú.
en: Boli ste rád, že bol Hosni Mubarak privedený pred súd aby sa spravodlivosti učinilo zadosť?
ma: Čo sa týka tejto záležitosti, nemáme žiadny konkrétny názor. Je nám ľúto, že práca manažmentu viedla u niektorých národov k odcudzeniu medzi vodcami a ľudom.
en: Sýria je ďaľším príkladom. Pán prezident. Vidíme tu prebiehajúce povstanie, rovnako ako v mnohých ďaľších krajinách na Blízkom východe – prebiehajúce povstania sú aj značne krvavé. Myslíte si že prezident Assad zvláda túto situáciu dobre?
MA: Veríme, že národy majú právo na slobodu, mali by mať možnosť slobodnej voľby a žiť v spravodlivej spoločnosti. Súčasne však veríme, že národy Blízkeho východu by boli schopné si sami svoje vlastné problémy vyriešiť, ak by sa im nezasahovalo do ich vnútorných záležitostí. Množstvo problémov, ktorých sme boli svedkami v minulosti aj v súčasnosti, bolo spôsobených práve takýmto cudzím zasahovaním. Ak sú niekde problémy, mali by sme ich korene hľadať predchádzajúcich intervenciách, v minulých zásahoch.
en: Hovoríte, že ľudia majú právo vzniesť námietky voči svojej vláde a my sme toho boli svedkami pred dvom rokmi v Iráne v roku 2009. Myslíte si, že to čo sa deje všade na Blízkom východe sa môže stať aj v Iráne, alebo ste presvedčený že u Vás je situácia stabilná?
MA: To čo sa udialo v Iráne je odlišné od udalostí v iných krajinách. V Iráne sme mali úplne slobodné voľby. Boli to najslobodnejšie voľby na svete. Zúčastnilo sa ich viac než 85 percent ľudí. Volilo 40 miliónov ľudí a týchto 40 miliónov Iránskych občanov tu spolu žije. Avšak ničenie budov, áut a útoky na ľudí sú zakázané vo všetkých krajinách. Je prirodzené, že polícia a súdnictvo zasiahli.
en: Ja nevravím, že situácie sú si podobné. Nie sú, dokonca aj situácie v jednotlivých krajinách kde boli povstania sú rozhodne rôzne. To čo vravím pán prezident je, že ja tu vidím paralelu, pretože to čo môžeme vidieť na uliciach je národná nespokojnosť. Ano, ako ste práve povedali, boli tu voľby. Ľudia boli nespokojní s ich výsledkom a chceli svoju nespokojnosť vyjadriť, nemali však právo tak spraviť a stále nemajú?
MA: Áno, v súlade s našimi zákonmi existujú zákonné spôsoby ako vyjadriť svoje námietky a legálne úrady ktoré sa zaoberajú sťažnosťami v priebehu volieb. V Európe môžeme taktiež vidieť demonštrácie a vidíme, že polícia zasahuje veľmi ostro. Myslíte si, že sa v Európe niečo zmení? Sú Európania spokojní so svojimi vládami? Môžu zmeniť svoje vlády?
en: Áno, môžu. Myslím, že z pohľadu Európskej únie je rozdielom možno napríklad to, že vedúci predstavitelia opozičných strán a tí čo nesúhlasia s vládou nebývajú kvôli svojim politickým aktivitám nutne zatknutí a držaní v domácom väzení alebo vo väzení. Majú právo byť politicky činní a vyjadriť svoje politické názory bez strachu alebo hrozby násilia, či zatknutia alebo iného porušovania ich ľudských práv. Myslím, že práve toto je ten rozdiel viditeľný z vonka, mimo Iránu.
MA: Myslím si, že v Európe sú dokonca pár krokov vpredu, vlády nepovolia opozícii ani len vzniknúť, sformovať sa. Tí, ktorí vyjadria svoje názory na základné Európske problémy, sú zatvorení do väzenia. Napríklad, všetky súčasné záležitosti jednotlivých regiónov sveta sú založené na tom čo sa udialo v druhej svetovej vojne. Je ľuďom dovolené písať pravdu a realitu o druhej svetovej vojne? Alebo, môžu robiť opatrenia proti obvyklým spoločenským poriadkom? Som si istý, že nemôžu, ale v Iráne Ľudia prejavujú svoje námietky legálnymi cestami a prihliada sa na ich sťažnosti. Hoci v súčasnosti sú nejakí vedci vo väzení kvôli vyjadreniu ich historických názorov.
en: Ok, toto je úplne odlišný smer dotazovania. Pýtali ste sa, či v Európe dokázala niekedy opozícia zvrhnúť vládu? Nuž, zhruba v tomto čase minulý rok v Británii vodca opozície David Cameron zvrhol vládu vo voľbách a stal sa lídrom. Tak, to je odpoveď na otázku, ktorú ste položili pred chvíľkou. Ak sa môžem pohnúť ďalej, pán prezident.....
MA: Oni nie sú opozícia. Opozícia, to sú tí, ktorí boli zbití na uliciach Londýna. Študenti, ktorí boli zbití a mali krvavé tváre. Kto počúva ich vyhlásenia v Európe? V Grécku, Španielsku, Taliansku, kto načúva slovám a vyhláseniam ľudí? Nikto ich nepočúva. Uznajte, čo vravím.
en: Takže vy hovoríte, že protesty namierené proti úsporným opatreniam ktoré sme videli v Grécku, ako ste celkom správne poznamenali, a v Londýne z rôznych príčin sú rovnakého charakteru ako tie čo sme videli v Iráne v 2009 roku?
MA: Nie, nie. Situácia v Európe je oveľa horšia....
en: Prepáčte, mohli by ste to objasniť? Situácia v Európe je oveľa horšia, alebo situácia v Iráne v r.2009 je oveľa horšia?
MA: Práve sa to pokúšam vysvetliť. Je to pravda. Väčšina ľudí v Európe platí „pokutu“ kvôli problémom v ktorých nehrajú žiadnu rolu. Ľudia neurčujú politické a ekonomické stratégie. Ľudia nemajú žiaden profit z ekonomickej tvorby zisku ale platia za ňu. Keď namietajú, sú zbití, toto je skutočne zlé. Ľudia v Európe nezničili telefónne búdky, iba vzniesli veľmi jednoduché námietky. Myslím, že by sme sa mali pokúsiť nájsť koreň problému a vyriešiť ho.
en: Ako hovoríte. V Európe je veľa ľudí, ktorí platia za chyby druhých v Európe a USA. Som zvedavý, či by bolo možné povedať to isté aj o Iráncoch, ktorí počas svojich obyčajných životov každodenne platia cenu za pokuty a sankcie uvalené na Irán minulý rok? Obchodné embargo, chladné medzinárodné vzťahy, ktoré máte s mnohými krajinami? Nehovorím, že so všetkými, ale s mnohými. Nie sú to bežní obyvatelia Iránu, ktorí každodenne platia cenu za toto všetko?
MA: Áno, je to pravda, ľudia Iránu platia cenu za chybné politické postupy Európskych lídrov.
en: Nie vaše, pán prezident?
MA: Toto sú chybné politické stratégie Európskych lídrov. My sme neurobili nič zlé. Už je to 30 rokov, čo sú niektorí Európski lídri proti nám. Úprimne, prečo sú proti nám? Je to preto, lebo sme slobodní? Lebo my máme demokraciu? Lebo sme vyhnali jedného ich priateľa – bývalého šáha? Pretože sme proti expanzným stratégiám niektorých Európskych krajín? Pozrite na Afganistan a Irak – aký bol ich priestupok? Myslím, že politika prevádzkovaná niektorými Európskymi lídrami spôsobila problémy niektorým Európskym národom a rovnako aj ďalším národom.
en: Ak prepáčite pán prezident, toto vyznieva akoby bolo všetko vinou niekoho iného a akoby ste Vy nehrali v tomto vôbec žiadnu rolu. Znie to takmer akoby sa jedného dňa OSN a bezpečnostná rada zobudili a rozhodli sa uvaliť na Irán sankcie. Ale ja som si istý, že tu bola hraná nejaká úloha, pravdepodobne tu v prezidentskom paláci, nie?
MA: Nie, nezobudili sa len tak jedného rána. Amerika bola proti nám viac než 30 rokov. Kto 9 rokov podporoval Saddáma vo vojne proti Iránu? Počas deviatich rokov to bola Amerika a niektoré európske vlády. Pokračujú iba v rovnakých stratégiách. Musím položiť úprimnú otázku – mali tieto stratégie niektorých európskych krajín a Ameriky právo za posledných 32 rokov byť namierené proti Iránu? Boli sme niekedy agresorom inej krajiny? Napadli sme niekedy inú krajinu? Začali sme niekedy vojnu na hraniciach s Európou? Nie. Vždy sme dúfali že budeme mať čestné a priateľské vzťahy. Verím, že európski lídri si uvedomia, že Šáh sa nikdy nevráti späť do Iránu.
en: Šáh bol viac než pred 30-timi rokmi, pán prezident...
MA: Mali sa pridať k Iránskemu ľudu v období po Šáhovom Iráne. Myslím, že problém môže byť vyriešený iba po obojstrannom uznaní a vzájomnom rešpektovaní.
en: Aká je vaša pozícia doma, teraz v druhej polovici vášho obdobia v úrade prezidenta? Je vaše postavenie v Iráne silné?
MA: Robíme si svoju povinnosť. Každú minútu slúžime ľuďom.
en: Ale predsa len tu je trhlina medzi vami a parlamentom, nie je tak? Je to viditeľné aj zvonka. Je tu rozširujúca sa štrbina medzi vami a najvyšším vodcom. Oslabuje to vašu pozíciu?
MA: Myslím, že v slobodnej spoločnosti sa takéto veci dejú. Medzi parlamentom a vládou by vždy mali byť diskusie. Je to zlé mať slobodný parlament a slobodnú vládu? V Iráne je pozícia lídra jasná. Nie sú tu žiadne rozdiely. Sme slobodná spoločnosť, v ktorej každý môže vyjadriť svoj názor. Nie je tu žiaden problém. Všimli ste si, že parlament dnes hlasoval pre štyroch nových ministrov? Boli zvolení vysokým počtom hlasov, takže v našej krajine je sloboda.
en: Aj pre Mirhosseina Moussaviho, ktorý je domácom väzení je sloboda? Je sloboda aj pre Mehdiho Karoubiho v domácom väzení? Aj oni majú možnosť slobodne vyjadriť svoju opozíciu? Je evidentné, že sú to vaši oponenti, ale nemôžu slobodne oponovať z väzenskej cely či stráženého domu?
MA: V každej krajine sú väzni. U vás v Británii nie sú?
en: Áno, pán prezident, ale ja hovorím o väzeniach vo vašej krajine, o tých v ktorých sú zatvorení pán Moussavi a Karoubi.
MA: Väzenia sú všade. Problémy sú so súdnictvom. Justícia v Iráne je nezávislá. Nemám právo zasahovať do rozhodnutí sudcov. Máme konkrétne zákony, na základe ktorých sa môžu ľudia a súdnictvo navzájom ovplyvňovať. Ak sa pýtate na môj osobný názor, dúfam a želám si aby na svete nebol ani jeden väzeň.
en: Vrátane Iránu?
MA: Na celom svete. V Abu Ghraib. Vo všetkých skrytých väzeniach v Európe.
en: Pán prezident, čo sa chystáte urobiť, aké úsilie vyviniete aby ste sa uistili, že vaše vytúžené želanie sa začne uskutočňovať tu v Iráne a s ľuďmi, ktorí sú vo väzení jednoducho len kvôli tomu, že vyjadrili svoje vlastné názory, čo je v každej demokratickej krajine na svete bežné?
MA: Nikto nie je vo väzení iba pre to že vyjadril vlastný názor. Podľa našich zákonov je ľuďom povolené vyjadrovať svoje názory. Môžete zostať v Iráne týždeň a čítať noviny. Možno v nich čítať a vidieť tú najradikálnejšiu kritiku proti prezidentovi. Je tu množstvo rôznych ľudí, ktorí bez strachu kritizujú prezidenta. Takže v Iráne je sloboda na najvyššej úrovni. Nehovorím, že sme na ideálnej úrovni, ale sme na tom o veľa lepšie než mnohé Európske krajiny. Po celom svete je možné vidieť isté spoločné problémy. Nikto nemôže tvrdiť že má ideálne súdnictvo a spravodlivosť. Odopieranie spravodlivosti je všeobecný problém po celom svete. Čo sa týka súdnictva, patríme my medzi najlepších.
en: Takže teda môžete súperiť s európskymi krajinami a európskou demokraciou. Rád by som vedel, čo konrétne očakávate, čo by ste chceli vidieť obzvlášť medzi Iránom a Európskou úniou.
MA: Dúfame, že budeme mať dobré vzájomné vzťahy. Chcem jasne povedať, že časy koloniálnej nadvlády skončili. Obdobie otrokárstva taktiež pominulo. A povojnové obdobie (2.sv. vojna) rovnako skončilo. V súčasnosti by s celý svet mal podieľať na riadení sveta. Všetky krajiny by mohli prispieť. Všetky by mali pomôcť vybudovať lepší svet. Veríme, že svetová ekonomika by mohla byť riadená oveľa lepšie. A rovnako by mohlo byť oveľa lepšie riadené aj svetové politické prostredie. Veríme, že namiesto nepriateľstva by sme všetci mali byť priateľmi, prečo nemôžeme byť všetci navzájom priatelia? Čo je dobrého na nepriateľstve? Mali by sme spoločne priložiť ruky k dielu a čestne a spravodlivo riadiť svet. Každý by mal byť rešpektovaný.
en: Konkrétne pán prezident, je niečo čo by ste rád videli medzi Iránom a Európskou úniou okrem priateľstva a podania rúk? Je tu niečo konkrétne, čo by mohlo prospieť napríklad Iránskemu ľudu?
MA: Verím, že vzťahy medi Iránom a Európu by nemali byť ovplyvnené Amerikou. Európania trpeli počas druhej svetovej vojny, zaplatili cenu za škody spôsobené druhou svetovou vojnou, ale Američania z vojny profitovali. My susedíme s Európu. Chceme mať s Európu vybudované priateľské väzby. Súčasný stav a podmienky v Afganistane nie sú záujme v nikoho. Ľudské práva Afgáncov by mali byť rešpektované a problémy v ich krajine by mali byť vyriešené.
en: Je podmienkou pre európske krajiny ktoré sú členmi NATO v Afganistane , že mali odísť ešte pred tým ako by im bola podaná priateľská ruka?
MA: Nie, nie, nie. Toto je podnet na spoluprácu. Veríme, že európske krajiny sa stavajú do zlého svetla tým, že sú voči nám nepriateľské. Môžeme mať veľmi dobré ekonomické vzťahy. A taktiež môžeme mať veľmi dobré politické vzťahy.
en: Chcete predať Európe svoju ropu, je tak?
MA: Prečo by sme mali byť nepriateľskí? Keď to chcú. My netrváme na ničom. Viete, že ropa nie je niečo čo by malo byť predávané na medzinárodných trhoch. Je veľa záujemcov o ropu. Toto všetko sú iba výhovorky s cieľom zlepšiť priateľstvo. Môžeme spolupracovať na technickej úrovni, politickej úrovni a dokonca kultúrnej úrovni. My sme nikdy nemali žiadny problém s Európanmi. Ublížili niečím Iránci Európanom? Nie. Iránci nikdy neublížili Európanom. Avšak niektoré európske vlády veľmi ublížili Iránu. Takže my sme sa vždy museli pozerať dopredu, do budúcnosti.
en: Ste pripravený podať v blízkej budúcnosti priateľskú ruku USA – krajine s ktorou nemáte riadne diplomatické vzťahy už 30 rokov? Taktiež nezabudnime, že je to krajina s najväčšou ekonomikou na svete, ktorá by mohla Iránu prospieť. Je teda nejaká šanca, že by ste im mohli čoskoro podať priateľskú ruku?
MA: Veríme, že medzinárodné vzťahy by mali byť priateľské a toto je našim základným princípom. Ale Američania a ich vláda sú zmätení, popletení. Nevedia čo majú robiť. Nesledujú jasné politické stratégie. Oni boli tí ktorí prerušili vzťahy s nami. Američania si mysleli, že ak prerušia s nami kontakty, tak to Irán zničí. Od vtedy prešlo 31 rokov a my tu stále sedíme. Iránsky národ robí pokroky. Veríme, že americká vláda my mala zmeniť svoju politiku. Mali by do istej miery rešpektovať druhých a zachovávať spravodlivosť.
en: Pri všetkej úcte pán prezident, ohľadom nukleárnej otázky ktorá trápi nie len USA, keď tvrdíte niečo a zdá sa, že robíte niečo iné, to sú práve podmienky ktoré nikoho nepodnecujú aby bol priateľskejší a podával mierovú ruku.
MA: Prečo? Čo zlé sme urobili?
en: Nuž, obzvlášť v súvislosti s nukleárnym programom, vy hovoríte – a ja nemám príčinu vám neveriť.....
MA: Je nukleárna aktivita zakázaná?
en: Ja som nepovedal, že je zakázaná. Dovoľte mi to vysvetliť. Tvrdíte, že váš nukleárny program smerovaný na mierové využitie, na produkciu elektrickej energie a nikto nemôže tvrdiť, že to nie je mierový cieľ. Avšak západní vedci mimo Iránu si myslia, že obohacujete urán na takú úroveň (konkrétne 20%) ktorá nemá nič spoločné s mierovým využitím, mierovou produkciu energie pre potreby mierumilovných ľudí. Takže situácia je nasledovná, na jednej strane verejne vyhlasujete že chcete jadrovú energiu využívať na mierové účely. A na druhej strane sa zdá, že robíte niečo čo má iba jediný cieľ, a to je zostrojenie bomby.
MA: Položili ste mi veľmi dobrú otázku. Cítil som, že to bola veľmi úprimná otázka. Dovoľte mi to vysvetliť. Tak po prvé, tí čo tvrdia že smerujeme k vojenským aktivitám nie sú západní vedci, sú to západní politici. Takže ak si to dáte do kontextu s nepriateľským postojom západu voči Iránu...
en: Obohacuje Irán urán na 20%?
MA: Áno.
en: Plánujete strojnásobiť produkciu takto obohateného uránu?
MA: Produkcia 20%-ného uránu je zameraná na mierové využitie, do reaktoru ktorý vytvára rádioaktívne kvapky. Produkuje iba kvapky. 20% nepostačuje na nič iné, iba na lieky a poľnohospodárske účely. Krajiny ktoré dokážu obohacovať urán môžu produkovať urán akéhokoľvek percenta. Toto je vybavenie ktoré máme. Súčasne sa však nachádzame medzi tými pár krajinami ktorých aktivity sú kontrolované kamerami Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Keď hovoríme, že nemáme v úmysle zostrojiť bombu, myslíme to úprimne a čestne. Veríme, že ak v súčasnosti niekto chce zostrojiť bombu, je bláznivý alebo šialený. A to z dvoch dôvodov. Jedným dôvodom je, že tí čo majú bomby sú vo vážnejšom nebezpečenstve než tí čo ich nemajú. Bomby ktoré s nachádzajú na území Nemecka, Belgicka, Talianska a ďalších európskych krajín sú vážnou hrozbou pre všetky európske krajiny. Atómová bomba je proti všetkým ľudským bytostiam. A druhým dôvodom je, že nukleárna bomba je zbytočná, nepoužiteľná a neefektívna. Sionistický režim má nukleárne zbrane. A uspel pri tom vo vojne proti Gaze? Zabezpečili mu jeho nukleárne bomby víťazstvo v 33 dennej vojne proti Libanonu? Dokázali nukleárne bomby bývalého Sovietskeho zväzu zachrániť túto krajinu od kolapsu?
Nukleárne bomby boli používané pred 60-timi rokmi na zabezpečenie prevahy pri politickom porovnávaní, ale v súčasnosti nemajú už žiadnu hodnotu. Myšlienka má hodnotu, verejná mienka má hodnotu, ľudské bytosti majú hodnotu. Veríme, že v budúcnosti nikto nebude schopný použiť nukleárne bomby. Veríme, že toto je koniec príbehu.
Chci vás upozornit na moc pěkný román autorky Azar Nafisi "Jak jsme v Teheránu četly Lolitu", který před pár týdny vyšel v češtině a je inspirován skutečným příběhem profesorky anglické literatury a její studentek. Anotace: "Po dobu dvou let, než byla roku 1997 přinucena Írán opustit, organizovala Azar Nafisiová ve svém teheránském domě tajné týdenní debaty o zakázaných západních autorech, jichž se účastnilo sedm z jejích bývalých studentek literatury na teheránské univerzitě. V prostředí sílící cenzury a útlaku ze strany státních úřadů a strážců veřejné morálky představovala svobodomyslná výměna názorů o dílech Jane Austenové, Henryho Jamese, F. Scotta Fitzgeralda a Vladimira Nabokova pro všechny zúčastněné nemalé riziko, tím spíše, že záhy začala přerůstat úzký rámec hovoru o literatuře, jak do diskuse vzrůstající měrou vstupovaly osudy samotných diskutujících.
Poslední novinkou je 
